Táto stránka je venovaná Klaudiovi Viceníkovi,
s ktorým sa tak príjemne hovorilo
o veciach medzi nebom a zemou.

[1]   DEJINY ASTROLÓGIE

Najrozšírenejším astrologickým učením je tzv. západná astrológia. Jej korene siahajú do Mezopotámie z čias 2000, až 4000 rokov pred naším letopočtom. Ľudia odpradávna pozorovali oblohu, vnímali ju ako sídlo bohov a z pohybu planét sa snažili predpovedať, aká bude úroda, počasie, či prídu šťastné, alebo nešťastné udalosti. Už v niekoľko tisíc rokov starých záznamoch sa môžeme napríklad dočítať, že konjunkcia Jupitera s Venušou je prísľubom šťastných udalostí.

Z Mezopotámie sa okolo roku 600 pred n.l. astrológia rozšírila do Grécka. O niekoľko storočí neskôr už rozkvitala v približne rovnakej forme, ako ju poznáme dnes - existoval zverokruh a individualizované horoskopy a predikcie. Astrologické učenie bolo spísané v diele Nechepo-Petosiris a neskôr v Ptolemaiovom Tetrabiblios.

V časoch, keď sa kresťanstvo etablovalo ako dominantný názorový systém, astrológia musela ustúpiť. Opätovne vyšla z tiena až v období renesancie (15. -17. storočie). Dokonca sa v tej dobe snažila do určitej miery zosúladiť s kresťanskou vierou. Astrológovia nepopierali, že Boh z neba riadi naše osudy, len tvrdili, že jeho vyžarovanie je sprostredkované siedmimi sférami planét. V tom čase bola Zem vnímaná ako stred vesmíru a za planéty boli považované Slnko, Mesiac, Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn. Urán, Neptún a Pluto neboli ešte objavené.

V pätnástom až sedemnástom storočí sa už astrológia prednášala na univerzitách a hojne sa využívala, dokonca aj pri štátnických rozhodnutiach. Astrológovia boli súčasne aj astronómami a mnohí z nich sa dobre vyznali aj v medicíne, farmácii, či alchýmii. Jednoducho - patrili k najvzdelanejšej vrstve obyvateľstva. Je prirodzené, že sa nebránili tomu, aby využili svoje schopnosti a pokúsili sa ovplyvniť beh dejín. Či ich už viedli šľachetné úmysly, alebo túžba po moci, isté je, že mnohí z nich jemne manipulovali svojimi chlebodarcami. Typickým príkladom je alchymista, moreplavec a astrológ John Dee (1527-1608), ktorý štyridsaťštyri rokov patril k úzkemu kruhu poradcov kráľovnej Alžbety I. (1533-1603). Ale aj mnoho vtedajších astronómov, vrátane Tycho de Brahe, Kopernika a Keplera sa venovalo astrológii. K najznámejším však určite patrí Nostradamus (1503-1566), autor série pozoruhodných zašifrovaných proroctiev.

Po sedemnástom storočí nastalo obdobie rozvoja prírodných vied. Ľudia zavrhli mystiku a snažili sa všetko zodpovedať na základe racionálnych vedeckých prístupov. Tento postoj je prevládajúci dodnes. Naše znalosti o svete stúpajú neuveriteľnou rýchlosťou. Obrovský rozvoj poznania však priniesol, napríklad, aj dôkazy o cyklických prejavoch slnečnej aktivity a osvetlil účinky Mesiaca na našu Zem. Preto snáď ani najväčší skeptik dnes nepopiera, že človek je ovplyvnený slnečnými, mesačnými a inými kozmickými rytmami. Otvorenou samozrejme ostáva otázka, či je astrológia kompetentná tieto vplyvy interpretovať. Napriek mnohým pochybnostiam, astrológia prežíva svoj ďalší veľký návrat. Väčšina ľudí ju berie ako zábavu, pre niektorých je to ale absolútna pravda. Ďalší ju považujú za úplný nezmysel a nič ich nepresvedčí o opaku. Mnohí dokonca považujú astrológiu za nebezpečnú. Do istej miery je to pochopiteľné. Určite nie je dobré, ak niekto natoľko dôveruje hviezdam, že sa nechá slepo manipulovať svojím astrológom. Veď k najúžasnejším aspektom života patrí schopnosť pochybovať, túžba hľadať pravdu a snaha ovplyvniť silou vôle svoj osud.

Nech už je však náš postoj akýkoľvek, astrológia ostáva fascinujúcim kultúrnym dedičstvom ľudstva. Má zaujímavú a bohatú históriu a neustále sa rozvíja. Ktovie, čím všetkým nás ešte prekvapí.

Literatúra:

  1. Wolfgang Reinicke: Astrológia, Vydavateľstvo Gemini, Bratislava, 1991.
  2. David Christie-Murray: Praktická astrológia, INA Publishing Ltd., Bratislava, 1997.
A. K.
Vyšlo v marci 2001, v mesačníku Horoskop.

©  Články o astrológii - AstroTouch